Rozumny Panko

“Ľudia ktorí sa chvastajú svojím IQ sú lúzri.”
–Stephen Hawking

Jeden zo zlomových bodov v mojom živote považujem to, keď mi v 3ťom ročníku SŠ na vysvedčení svietila 2jka z anglického jazyka. Nechápte ma zle, nie že by som bol svedomitý žiak, či nebodaj jednotkár, skôr naopak, školu som mal poriadne na saláme… Za dôležité to považujem preto, lebo som si uvedomil umelosť celého procesu súčasnej edukácie a jeho následný absolútne nič-nevypovedajúci výstup v podobe slovného alebo číselného ohodnotenia na papieri, podľa ktorého vás potom ľudia posudzujú s predpokladom, že vedia objektívne posúdiť akí ste v danej oblasti kompetentní.
Vec sa má tak, že spolužiaci v triede, ktorí mali “výbornú” boli papierovo lepší odo mňa, no v praxi to až také slávne nebolo.. Na testoch som im pomáhal ja, zúčastňoval som sa na rozdiel od nich aj  jazykových školských olympiád a tiež som bol jediný v triede ktorý dokázal viesť s učiteľkou dialóg v cudzej reči (kvôli čomu som musel často sedieť pri nej za katedrou… môj image flegmatika tým veľmi trpel). Ako je teda možné, že som vo výsledku skončil horšie než oni? Nuž, paralelne s týmto všetkým som absolútne netušil kde sa v učive nachádzame a nepísal som si ani extrémne dôležité domáce úlohy za ktoré som schytával vždy bomby. Po anglicky som vedel, preto mi písanie úloh pre A2 kategóriu prišlo maximálne bezúčelné. Výbornému finálnemu ohodnoteniu teda čosi dôležité chýbalo a nebola to absencia kognitívnych schopností – ochota podieľať sa na oficiálnom metrickom procese.

Niektorí už asi vetria prečo takto netradične začínam v článku venovanému IQintelligence quotient​, alias snahe priradiť akúsi matematickú abstrakciu ľudským kognitívnym schopnostiam. Na tejto snahe samo o sebe nie je nič zlé, pokiaľ sa však neskĺbi s formami biasu, ktoré ako historická prax ukazuje, nie sú až tak ojedinelé v kontexte behaviorálneho deterministického redukcionizmu. Historicky slúžila na ospravedlnenie rôznych ideológií a politických morálnych prešľapov, ktoré ako spoločnosť zopakovať už nechceme a preto téma skupinového IQ vždy mala a aj bude mať politické implikácie, kto tvrdí že nie, je buď ignorant, alebo veľmi naivný človek. V tomto zmysle je táto téma žiaľ značne toxická a jej participanti by mali pri publikácii našľapovať extrémne opatrne, pretože sa nachádzajú v mínovom poli ľudského utrpenia a nielen v nezáväznej téme zvedavých akademikov. Vzostup internetovej subkultúry a hlavne alternatívnej pravice ukázal, že sa téme treba začať serióznejšie venovať a ignorovať ju by bol z našej strany veľký omyl. Z toho istého dôvodu bude tento článok písaný reakčným spôsobom a vopred sa ospravedlňujem za takto zvolenú formu (zrejme budete čítať o biologickom determinizme až príliš často), ale verte mi, má zmysel na tieto veci poukazovať exaktným názvoslovím. 

Úvodom by som chcel podotknúť, že téma skupinového (rasového) IQ si bude vyžadovať sériu článkov, (ich presný počet si netrúfam odhadovať) vzhľadom na jej robustnosť, ako aj minulosť to nebude šprint ale maratón. Na začiatok by som teda chcel začať tak nejak všeobecnejšie, osobne si myslím, že kniha Bell Curve nám poslúži ako dobrý vstupný materiál, zistíme aké sú hlavné argumenty a celkovo mentálny framework vyhodnocovania faktov jej autorov (psychológ Richard J. Herrnstein a konzervatívny politológ Charles Murray), ktorí výrazným podielom prispeli k oživeniu tejto témy.
Prečo práve táto kniha? After all, neprešla ani len peer review, tak prečo je taká dôležitá? Nuž, po 25 rokoch od jej vydania sa teší stále obrovskej obľube (najmä v istých spolitizovaných kruhoch), napriek nesčetnej kritike od vedeckej komunity je to po druhej svetovej vojne novodobou bibliou samozvaných “Rasových realistovSamotný názov je arogantno-smiešny. To akože každý odborník ktorý sa danou témou zaoberá a automaticky nesúhlasí s každou premisou/záverom skonštruovanou racialistami je čo? Rasový popierač? Rasový surrealista?“, nakoľko sa v knihe nachádzajú etnické komparatívne pasáže a ako už iste tušíte, pre černochov to nedopadlo veľmi slávne. 

Faktor g

Najprv teda pekne po poriadku. Aký je reálny vedecký konsenzus na tému rasy a inteligencie? Hneď prvá vec ktorá je na celej otázke problematická je definičné kritérium samotnej inteligencie, alebo lepšie povedané jej následné meranie. V slovenskom jazyku je inteligencia chápaná ako “duševná vyspelosť, chápavosť, súdnosť + psych. i. kvocient pomer mentálneho a chronologického veku” (podľa slovníka slovenského jazyka), “duš. vyspelosť charakterizovaná chápavosťou a súdnosťou; rozumové nadanie” (podľa krátkeho slovníka SJ). Inteligencia by teda mala byť braná ako celková ľudská chápavosť a tu narážame na problém číslo 1 – ako objektívne zmerať chápavosť človeka? Do hlavy nikto nikomu nevidí. Jediné riešenie je extrapolovať a vydedukovať jeho úroveň chápania na základe akéhosi výstupu, povedzme štandardizovaným testom? To znie fér, avšak tu narážame na problém číslo 2 – výstup môže byť chaotický – meniť sa v čase, naviac nevieme reálne povedať, či participant nechápal z dôvodu znížených kognitívnych schopností, alebo tam bola len prítomná jazyková bariéra, alebo menej zrozumiteľná/viacerými spôsobmi interpretovateľná formulácia zadania problému v rodnom jazyku (každý kto aspoň raz v živote písal test so zadaním vie veľmi dobre o čom rozprávam). Čo keď mal celé riešenie úloh na hákuToto nie je iracionálna námietka, reálne som zažil testovanie IQ v našej triede v štvrtom ročníku na strednej škole. Slušne povedané, niektorí na to z vysoka sr*li (chúďa psychologička, nemala to s nami ľahké), pretože to proste nebolo “cool”. Čo čakáte od detí ktorými ešte stále lomcuje puberta a zadáte im skupinovú úlohu pred rovesníkmi, kde strúhajú formu? podobne ako ja v prípade plnenia domácej úlohy z angličtiny? Ak aj pracujeme s premisou, že pracoval podľa najlepšieho vedomia a svedomia a všetky bariéry boli odstránené, stále nevieme vylúčiť potencionálne faktory ako šum prostredia (napr. hluk) alebo osobný stav človeka v danom momente (krámy, depresia…) ktoré do istej miery môžu ovplyvniť konečný výsledok. Netvrdím, že celá snaha zistiť inteligenciu človeka je preto blbosť, jediné čo tým chcem povedať je to, že inteligencia, ergo IQ treba brať vždy tak trochu s rezervou a nie narábať s ním ako so svätým grálom čistej pravdy (minimálne nie spôsobom ako to robia autori knihy Bell Curve a ich sympatizanti). Vy skutočne neviete povedať či ten výstup ktorý sa k vám dostal stelesňuje reálny kognitívny stav riešiteľa testu. Žiaľ, je to stále iba nedokonalá forma dedukcie, ktorá má svoju vlastnú kopu problémov.

Okrem toho netreba zabudnúť na skutočnosť, že “inteligencii” samotných existuje hneď niekoľko – človek ktorému ide riešenie trebárs geometrických úloh, môže mať problémy s úplne iným typom úloh a vice versa. Psychológovia sú si tohto problému samozrejme vedomí a tak prišli s riešením (iniciovaným istým Spearmannom) zvanou faktorová analýza. Pre tých ktorí nevedia čo to je, jedná sa o štatistickú metódu využívanú v prípade, keď máte k dispozícii viacero variabilných a za využitia pozitívnej korelácie ich zúžite na menší počet variabilných ktoré originálne nazvete “faktoryAko príklad si predstavte napr. atléta ktorému sa snažíte zmerať celkový atletický výkon. Odmeriate jeho schopnosť behať, vzpierať, hádzať, skákať atď.. a zredukujete ju do jednotného faktoru, ktorý nazvete “všeobecná atletická schopnosť” alebo niečo podobné. Urobíte to na základe dát, ktoré vám štatisticky hovoria, že človek ktorý je dobrý vo vzpieraní je má aj lepšie výsledky v behu.“. V našom kontexte je to tzv. G faktor alias general inteligence.
Častou kritikou faktorovej analýzy v psychometrike je teda práve táto redukcia (odborne pekne nazvaná heuristika) – inak povedané, vieme, že si skratkovito pomáhame, aby sme dostali len približné výsledky a uvedomujeme si, že to tak celkom nemusí byť, ale toto priblíženie nám momentálne bohate stačí.
Stačí? Na to, aby sme mali akúsi približnú predstavu o jedincových kognitívnych schopnostiach (ideálne v akademickom prostredí), skutočne áno. Problém nastáva v prípade, keď sa toho chopia eugenici, ktorí si z tohto celého psychometrického procesu vydedukovali, že by ste sa nemali rozmnožovať ak váš faktor g nie je podľa ich predstáv, čo je už ako iste chápete, mierny overkill.
Pre tých, ktorí vedia po anglicky odporúčam nasledovnú stránku, ktorá problémy s ňou spojené rozoberá do väčšej hĺbky, než ja https://web.archive.org/web/20040818062948/http://comp9.psych.cornell.edu/Darlington/factor.htm (každopádne táto téma ja sama o sebe dostatočne obšírna na samostatný článok, takže ju v tomto nebudem viac rozoberať)

No dobre vysvetlili sme teda, že inteligenčný kvocient nie je až taký nepriestrelný a je sám o sebe napadnuteľný z viacerých uhlov, ale stále sme sa nepohli výrazným spôsobom z miesta. Ako sa k celej problematike stavia súčasná vedecká komunita? Aké sú jej kauzálne príčiny?
V podstate je to relatívne nudné zhrnutie nadradenej témy prepojenia prostredia a biológie. Obidva faktory sú dôležité pri formovaní osobnej ľudskej inteligencie ako aj skupinovej inteligencie (duh), ich presný podielOsobne mi samotný prístup nedáva veľmi zmysel, vzhľadom na mieru vzájomného prepojenia ale aj ovplyvňovania oboch faktorov (viz. epigenetika) nevieme určiť definitívne, vieme len, že biológia (resp. genetika) určite hrá veľmi dôležitú rolu pri formovaní kognitívnych schopností človeka, ale vo výsledku nie je jeho jediným determinantom. Bolo by asi naivné domnievať sa, že na osobnej úrovni bude podiel presne 50 na 50, čo konštatujú aj samotní autori knihy Bell Curve (s. 23, bod 6), koľko to však je presne je stále v rovine špekulácie. Faktorová analýza, ani výsledky G faktoru nám nehovorí absolútne nič o kauzálnej príčine, či jeho pomere.

Termín “Dedičnosť IQ”

Tu sa na chvíľu pozastavím, lebo si myslím, že je to dôležité. Rasoví realisti v tomto kontexte ešte operujú s takzvanou dedičnosťou IQ ktorej paradoxne celkom nerozumejú (teda aspoň pán politológ Murray, nechcem nikomu krivdiť). Veda má žiaľa zároveň chvalabohu – dokážete tým veľmi rýchlo zistiť, či dotyčný vie o čom točí na základe jeho výstupu fakt blbú tendenciu mať názvoslovie pre veci v mierne posunutom význame, než ho má laický hovorový jazyk.
Hovorovo je dedičnosť chápaná ako proces geneticky predať fenotypický znak z rodiča na dieťa, ide o akúsi šancu “niečo” zdediť ako jedinec, keď sa však bavíme o odbornom pojme dedičnosti IQ, máme tým na mysli veľmi špecifický význam ktorý ho definuje ako “štatistický rozptyl IQ medzi jednotlivcami v populácii, ktorá je spojená s genetickou variabilitou v rámci tejto populácie” tzn. neinvestiguje do akej miery je IQ kauzálne determinovaná geneticky u jednotlivca ale jeho pomer v distribúcii, aby sa tým pokúsil matematicky odhadnúť hranicu genetickej variácie daného znakuak nie ste psychológ a neroztavil sa vám po prvom prečítaní tejto definície mozog, tak vám gratulujem 🙂. Keď teda povedzme uvidíte, že dedičnosť IQ u XY má hodnotu 0.7, neznamená to, že človek v tej skupine zdedili 70% IQ z génov a zvyšok IQ mu dotvorilo prostredie, ale že variácia IQ pozorovaného znaku medzi pozorovanými ľuďmi v skupine má takúto štatistickú odchýlku. Z tohto dôvodu má zmysel skúmať dedičnosť vecí ako je povedzme výška (lebo tam je značná variabilita medzi ľuďmi v populácii) ale nie veci typu počet končatín (lebo tam žiadna variabilita v princípe nie je). Mať dve ruky v tomto kontexte nie je dedičný znak ale mať určitú výšku je.Je to neintuitívne, ale je to tak, because science…pokiaľ má niekto stále pocit, že celkom nepochopil, vrelo odporúčam prečítať si “Caveats” (upozornenia) v anglickej wiki “Heritability of IQ”

V praxi to neznamená nič svetoborné, pretože vám to nehovorí nič o tom, do akej miery prostredie ovplyvňuje IQ. Na to, aby ste pochopili celý koncept interakcie prostredia a génov vám naozaj netreba študovať štatistické metódy využívané v psychológii ale zdravý rozum.
Napríklad: vieme, že výška u človeka je geneticky determinovaná, to ale neznamená, že prostredie neovplyvňuje to, akí vysokí ľudia v konečnom dôsledku budú. Ak človeku počas dospievania odopriete jedlo do tej miery, že začne byť podvyživený, bude v dospelosti nižší ako by za iných okolností bol, preto sú napríklad severokórejčania v prieme o pár cm nižší od svojich južných susedov. Detto v prípade Flynnovho efektu. Za posledných pár dekád sa z hľadiska genetiky nič podstatné nezmenilo, napriek tomu IQ v populácii narástlo o nezanedbateľnú časť. To je tiež dané tým, že ľudia boli v priebehu posledného storočia vystavení environmentálnym vplyvom – lepšej výžive, lepšiemu školstvu (zvýšená familiriata ľudí s testovaním) a celkovo lepším stimulom z prostredia. Teda aj keby sme brali IQ od začiatku ako 100% dedičnú vec (v hovorovom jazyku), vôbec to nevyvracia skutočnosť, že faktor prostredia pôsobí na IQ silne kauzálne.

Osobný input

Z môjho vlastného pozorovania sa po otvorení témy “prostredia a génov” stane celkom zaujímavá vec. Pomyselný (prvý) zlom v myslení, ktorým sa delia “rasoví realisti” a “multifaktoroví skutočnovedcihej vymyslel som si nové bullshit slovo, rovnako ako racialisti, prečo nie?“, rozumej – ľudia ktorí v tomto kontexte pripisujú váhu génomči už výlučne alebo v takom pomere, že je zabezpečenie stimulujúceho prostredia zatlačené do úzadia/zirelevantnené a ľudia ktorí pripisujú váhu biológii aj prostrediupokiaľ viem, tábor ktorý k problému pristupuje spôsobom, že človeka vníma ako koncept “tabuly rasy” neexistuje, možno ak, tak v extrémnych ľavicových kruhoch, ktoré málo počuť. No za predpokladu, že taký naozaj je a len ma úspešne míňa, mýlili by sa rovnakým spôsobom ako biologickí deterministi (pretože by dôsledkom svojej zaujatosti redukovali komplexitu IQ len na jeden faktor). Zatiaľčo tábor realistov vyzýva na zrušenie welfare, nevenovaniu sa znevýhodneným socioekonomickým skupinám (čo býva často spätá s etnickou demografiou v danej krajine) a celkovo, strašením dysgenikouopak eugeniky, ergo populačná recesia a úpadok (väčšinou spájaný samozrejme s kognitívnymi schopnosťami populácie) ako takou, ostatní uvedomujúc si fakt, že za inteligenciu je zodpovedné v nemalej miere aj prostredie, advokujú stimulanty, ktoré by dopomohli k celkovému zvýšeniu vzdelanosti v krajine (napr. kvalitné pracovné prostredie pre učiteľov, väčšia finančná podpora školstva a mnohé iné..). Toto je pre mňa osobne nepochopiteľný bod, pretože realisti hrajú formu, že biologickí deterministi v žiadnom prípade nie sú, ale následne celú argumentáciu s riešením ako aj videnie sveta uspôsobia naratívu, ktorý explicitne z bio-determinizmu vychádza => tzn. je irelevantné meniť podmienky v rámci spoločnosti, nič sa tým nezmení, jediné čo môžeme urobiť je akceptovať skutočnosť, že niektoré skupiny ľudí sú podradné hlúpejšie a nedosiahnu v živote nič/nikdy nebudú pre spoločnosť prínosom. Logickým riešením je teda takéto skupiny len separovať od nás ostatných – normálnych a šikovných. Tieto propozície sú častokrát doslova neodlíšiteľné od tvrdých eugenikov až nacistov, čo je tiež dôvod prečo bývajú s týmito skupinami spájaní a prečo je okolo tejto témy taká veľká miera kontroverzie, pritom je omnoho jednoduchšie (a morálnejšie) postupovať v súlade skvalitňovaním vzdelanosti v krajine, než napr. ľudí s nízkym IQ násilne sterilizovať.

Druhý zlom v myslení je niečo, čo by som nazval internou logickou kontradikciou, alebo proste absenciou porozumenia v tábore racialistov v kontexte debaty o prínose prostredia. Zjavne si toho ani sami nie sú vedomí, ale všetko nasvedčuje tomu, že oni naozaj nechápu ako môže prostredie kauzálne vysvetliť fakty či dáta s ktorými sami narábajú. Častý príklad ktorý počúvam je ten ako sú černosi ala Usain Bolt prirodzene, len vďaka génom úspešnejší v šprinte. Toto konštatovanie je zaujímavé, pretože autor zrejme vychádza z predpokladu, že keď má človek afrických predkov, tak nepotrebuje zjavne ani trénovať, nepotrebuje mať vytvorené podmienky pre to aby vôbec mohol športovať v rámci voľného času a neskôr profesionálne, nepotrebuje mať rodičov, ktorí ho finančne zabezpečia atď.. jediné čo vám treba je kus génovej sekvencie, ktorá vám kóduje farbu melanínu. Kľudne môžete jesť Mc Donald’s celý život a sedieť doma na riti so 150 kilami, pokiaľ ste černoch, určite to tomu bielemu atlétovi na olympiáde natriete!
OK, už počujem reči o tom, že som trochu podpásovo vytvoril straw manaja naozaj pevne dúfam, že tomuto naozaj nikto neverí, pointa čo som týmto príkladom chcel skôr povedať je zjavná kontradikcia argumentu v kontexte dôležitosti biológie a prostredia. Dôležitosť prínosu génov funguje len ako dodatok ak sa jedincovi najprv vytvorí adekvátne prostredie, ktoré danú vrodenú predispozíciuktorej existenciu nikto z vedcov nepopiera môže ďalej rozvíjať do použiteľnej podoby. Bez toho aby sme pridali faktor prostredia jednoducho nedostaneme plnú odpoveď, prečo je Usain Bolt úspešný aj keď pracujeme z tézou že má veľmi dobré genetické predispozície na svoj úctyhodný výkon. Skutočne, ak to naozaj chceme redukovať do binárnej polohy, tak človek s celoživotným tréningom (prostredím) poráža človeka, ktorý má len genetickú predispozíciu ale nemá žiaden stimul ktorý by dokázal danú predispozíciu aktivizovať. Stimulanty prostredia sú však paradoxne veci, ktoré sa takmer nikdy v ponúkaných riešeniach racialistov nevyskytujú, za to je tam podozrivo veľa eugenikypodozrivých preto, lebo oni predsa v žiadnom prípade pavedeckí biologickí deterministi “nie sú”

Aby som len naprázdno nekecal a bol viac konkrétny, zoberme si pár príkladovAko demonštráciu vyššie spomínaných bodov od Charlesa Murraya a Richarda Hernnsteina z knihy Bell Curve:

• Na strane 117 sa napríklad dozvedáme, že sa na základe jedincového IQMimochodom jeden z mála príkladov, kedy hovoria v kontexte jedinca (given person’s IQ) a nie skupinového IQ (group differences) nedá s určitosťou predikovať jeho život a pracovné zaradenie. Následne sú však všetky argumenty v knihe písané spôsobom, akoby to neplatilo a autori vychádzajú z presne opačnej premisy, pričom sa argumentačne podopierajú skupinovými rozdielnosťami (štatistikou). Nielen to, napríklad na strane 64 je explicitne napísaný opak a síce, že “ak má zamestnávateľ možnosť vybrať si z možných uchádzačov, najväčší ekonomický prínos získa tým, ak si vyberie uchádzača s najvyšším IQ”. Z logického hľadiska je to však kontradikciaMožnože len autori nevedia, že každá skupina je tvorená jednotlivcami, to by mnohé vysvetľovalo.
• Na strane 293 autori riešia konvergenciu testov SAT medzi etnikami a ich koreláciou s IQ, na tom by v princípe nebolo nič zlé, avšak za zmienku stojí pasáž s predikciou v budúcnosti kde autori dedukujú zo zvýšenej pôrodnosti černochovPôrodnosť sa nerieši len na tomto jednom mieste, je to tam celkom omieľané v rôznych kontextoch. Napr. na strane 338 sa to knihe o IQ podarilo zakomponovať aj do kriminálnej štatistiky černochov. Autorom každopádne musím priznať, že sú veľmi šikovní v tom ako podprahovo to spravili, mňa by to napríklad nenapadlo spomenúť ako relevantnú informáciu v knihe venovanej IQ., že sa následkom toho zastaví, až rozšíri, pretože je “zaťažená k nižšiemu populačnému IQ”, než u bielych, pritom o 5 strán na to (298) zase upresňujú, ako si kauzálne nič netreba interpretovať bio-deterministicky. Ako príklad uvádzajú dve geneticky identické semená rastlín – jednu zasadíte do mohavskej púšte a druhú do úrodnej pôdy v Iowe, rozdiel v raste neznamená, že by za tým bola genetika, ale výlučne prostredie a uzatvárajú to tým, že prostredie Afroameričanov je prostredím Mohavskej púšte, zatiaľčo prostredie bielych Američanov, prostredím úrodnej Iowy..
  Rozumiete, čiže pôrodnosť etnika je problém, ktorý treba do budúcnosti riešiť, ale za IQ nie sú zodpovedné gény ale prostredie. ¯\_(ツ)_/¯
• Na strane 402 sa zas dočítame o projekte zvanom “Head Start” – letnom programe, ktorý vznikol v USA v 60tych rokoch pre ekonomicky znevýhodnené deti, aby ich pripravil do školského života. Autori knihy v tomto príklade priznávajú, že tento program IQ detí dočasne zvýšil, ale efekt dlho nevydržal a deťom sa eventuálne “staré IQ” vráti v momente keď program skončí, následne z toho vyvodzujú, že je to dôkaz genetického determinizmu IQ, pretože je úplne jedno ako veľmi budeme stimulovať deti prostredím, efekt bude len dočasný a teda štát by mal takto nastavený program zrušiť. Makes perfect sense, však?
  Skúsime si to zopakovať:
  Zoberiete ekonomicky znevýhodnené deti, dáte ich do stimulujúceho prostredia, následne majú dokázateľne vyššie IQ. Zmeníte im stimulujúce prostredie na opätovne nestimulujúce prostredie a ich IQ sa vráti do prvotne nízkeho stavu. Z dôvodu mne neznámeho je táto kontinuita braná ako argument biologického determinizmu IQ, pričom každému s funkčným prefrontálnym kortexom je jasné, že ak to už má niečo dokazovať, tak presný opak vydedukovaného záveru a síce, že stimulovať znevýhodnené deti má preukázateľný efekt na ich IQ a nemali by sme taký program rušiť, ale predĺžiť, nech netrvá len jedno leto.

Príkladov by sa našlo samozrejme oveľa viac, ale myslím, že čitateľ porozumel hlavnej pointe. Ľudia, ktorí sa snažia poukazovať na problém skupinových rozdielnosti v IQ medzi rasami a zároveň tvrdia, že nie sú biologickí deterministi je nekonzistentné a protirečivé – hlavne ak do toho celého receptu pridáme fakt, že sa ich ponúkané riešenia nesú v eugenickom duchu ako aj súbežné kritizovanie ľudí, ktorí poukazujú na potrebu riešiť prostredie ako faktor, tí sú často z týchto kruhov vykresľovaní ako nejaký šibnutý extrém ľavice. Podľa mňa to chce hodne veľkú mentálnu akrobaciu všetky tieto premenné zlúčiť do jedného celku. Prečo by napríklad človek, ktorý verí kauzálnym vplyvom prostredia na ľudský intelekt zároveň považoval za problém etnickú pôrodnosť?
Vo finálnej podobe ich pózovanie nepôsobí veľmi dôveryhodne, človek tak nejak prirodzene tuší o čo tu naozaj ide.

Regresná analýza

Aby som nebol úplne zlý, kniha má občas aj snahu integrovať do svojich teórii faktor prostredia. Zhruba od strany 123 začínajú Herrnstein a Murray definovať premenné, ktoré by mohli vysvetliť sociálne správanie s následnou koreláciou nameraného IQ. O pár strán ďalej dospejú k definitívnemu vyčleneniu faktoru socioekonomického pozadia rodičov v kontexte korelácie, či človek skončí pod hranicou chudoby. Výsledkom je pekný graf

Čo v ňom môžeme vidieť sú krivky ktoré sa snažia demonštrovať pravdepodobnosť medzi pozorovanými javmi, konkrétne trend línia rodičovského SES (socioeconomic status) v komparácii s výškou jedincovho IQ. Inými slovami, čím vyššie IQ, tým nižšia pravdepodobnosť, že zostanete chudobní, čím vyššie socioekonomické pozadie rodičov, tým tiež menšia pravdepodobnosť že zostanete švorc, avšak je zjavné že faktor IQ má vyššiu potenciu, než faktor SES a teda je v tomto ohľade dôležitejší. Celkom handy graf čo myslíte?

Problém ktorý tu nastáva a ktorý chcem demonštrovať, je v zvolenom zjednodušení vplyvu faktorov prostredia ktoré determinujú či niekto bude alebo nebude za hranicou chudoby. Veci ktoré by bral do úvahy každý “environmentalistaresp. reálne zvedavý človek, ktorý sa snaží zistiť mieru daných vplyvov a neuskormňuje sa na biologickú zložku + 1 random envirofaktor.” by boli veci ako miesto kde sa nachádzate, miera nezamestnanosti v regióne, životné náklady, kriminalita, vzdelanie (jeho dĺžka a kvalita), rodinné ako aj jedincove zadĺženie, aktuálny stav trhu, ponuky a dopytu, zdravotný stav+náklady v prípade že nie ste úplne fit atď… atď… atď… všetko to sú faktory ktoré výrazným spôsobom prispievajú k tomu, ako dobre sa máte alebo budete mať v živote.
Čo si však zvolili Murray & the boys ako vplyv prostredia na chudobu? Socioekonomický stav rodičov. Nič viac…

Tento a mnohé ďalšie redukcionistické prešľapy si všimla skupinka odborníkov, ktorí kritizujú knihu Bell Curve v tej vlastnej s názvom Inequality by Design. V nej sa rozhodli urobiť regresnú analýzu dátového modelu s tým rozdielom, že tam tieto faktory postupne popridávajú.

Začali tým, že vytvorili pôvodný graf za použitia vlastných dát

Na ňom môžeme vidieť, že je s tým pôvodným takmer identický. (AFQT je skóre štandardizovaného testu podaného stredoškolským študentom, posudzujúcich vhodnosť kandidáta pre zaradenie na vojenskú službu)

Následne je však pridaný ďalšie faktory z domáceho prostredia. Týka sa to faktorov ako počet súrodencov, alebo rozvedenosť rodičov. Vidíme, že AFQT je stále o čosi potentnejšie než environmentálne faktory, avšak rozdiely v percentách už nie sú také drastické ako predtým.

Ďalšia séria variabilných zahŕňala faktory komunitného prostredia. V akom regióne sa jedinec nachádzal keď test robil + škola v akej ho robil. Grafy sú v tomto momente takmer vyrovnané.

Zvrat nastáva keď pridáme ďalší faktor: Počet rokov strávených v škole. Ako môžeme vidieť, graf už ukazuje celkom odlišnú story ako ten ochudobnený z Bell Curve. Prostredie predikuje ešte lepšie pravdepodobnosť či zostanete chudobní než akademický resp. “IQ” test.

Odborná zaujatosť?

Pokiaľ niekedy budete mať v živote to šťastie, že sa zapletiete do debaty s biologickým deterministom, ktorý má celú tému nabiflenú, je dosť možné, že debata nadobudne nový rozmer v oblasti (pochybnosti) odbornej neutrality (či už konkrétnych ľudí ako napr Stepehen Jay GouldKtorý skutočne tému misinterpretoval resp. neuchopil správnym spôsobom. Dielo “Mismeasure of Man” je napriek tomu vhodné prečítať, pretože vyvracia konkrétne zistenia (napr. falzifikáciu dát zo štúdii o dvojičkách Cyrilom Burtom)., alebo konsenzu na kauzalitu celkovo). V takom prípade vôbec netreba smútiť, pretože verte alebo nie, túto hru vedia hrať dvaja a obávam sa, že naši deterministickí spoluobčania sú v tejto téme v značnej nevýhode.

Kde bolo tam bolo..

Bol raz jeden eugenik menom Harry H. Laughlin. Harry bol Američan a veľmi sa mu páčili myšlienky etnickej segregácie a sterilizácie, no nepohrdol ani zákazom miešania medzi rôznymi rasami. Jeho ušľachtilé myšlienky boli v spojených štátoch tak populárne, že niektoré štáty zaviedli eugenické zákony na jeho podnet. Nielen to, samotní nacisti sa následne nechali inšpirovať Harryho prozreteľnosťou a šikovnosťou. Harry naviac v roku 1936 dostal ako bonus od Heidelbergskej Univerzityv tej dobe vraj nacistickej “čestné vyznamenanie” za “vedu a rasové čistenie”. Harry však nezaspal na vavrínoch a nabitý presvedčením aký je šikovný vedec si spolu so svojimi bohatšími eugenickými kamarátmi povedal – čo keby sme založili neziskovkuvtedy Harry ešte nevedel, že všetky neziskovky sú zlé a budú centrálnym problémom pre všetkých európskych nacionalistov? A tak sa aj stalo – v roku 1937 vznikla Pioneer Fund s noblesným cieľom “prehĺbiť vedecké poznanie o dedičnosti a ľudskej rozdielnosti”. Neziskovka sa mohla už po pár mesiacoch svojej existencie pýšiť veľkým úspechom na verejný vplyv – napríklad do roku 1938 propagovala nacistický propagandistický film Erbkrank v stredných školách. Nanešťastie pre Pioneer Fund, v Európe nastala vojna a po jej konci eugenické hnutie stratilo v západnom svete verejnú podporu. Slniečkarska verejnosť si ho z nejakého podivného dôvodu dokonca začala spájať s nacizmom. Chrabrým eugenikom teda neostávalo nič iné len sa na pár dekád stratiť z verejného aj vedeckého života. Pri živote ich v hibernáciiaž v 60tom roku sa začala fáza prebúdzania. V tom roku totižto vznikol vedecký žurnál s názvom “Mankind Quarterly” zafinancovaný oligarchiou podporujúcu rasovú segregáciu černochov. Jeho odborná nezaujatosť je teda viac než otázna nakoľko má jasne definovaný cieľ a koreň v eugenickej ideológii udržiavali legendy o návrate rasovej vedy a hrdinoch udržujúcich národnú rasovú čistotu.

Its not an ideology, its perfectly apolitical and unbiased statistics!

Veda si počas tohto obdobia žila vlastným životom a na mnohé otázky z domény “rasových vedcov” našla čiastočne iné – viac sofistikovanejšie odpovede. Takémuto prehrešku a bezočivosti sa však nedokázal prizerať jeden muž – Richard Lynn – Najobjektívnejší človek aký kedy chodil po zemi. Vyzbrojený titulom z Cambridgu a chuťou spoznávať etnický intelekt, vyrazil v 70tych rokoch do sveta zistiť ako na tom rasy sú. Počas dvoch dlhých dekád si jeho urputnej práce všimlo len veľmi málo ľudí, ale nebolo to pre Richieho úplne zbytočné, pretože počas svojich snáh dostať ucelený obraz rasového IQ narušil pečať hibernácie eugenickej neziskovky Pioneer Fund a tej sa miera jeho objektivity veľmi zapáčila a začala jeho vedecký výskum štedro financovať. Miera jeho objektivity ich musela oslniť naozaj veľmi, lebo ujo Richard je dnešným dňom (október 2020) jej riaditeľomto len tak na okraj, neni to podstatné

Prečo však spomínam akúsi podivnú Pioneer Fund* a ešte podivnejšieho psychológa s jeho mapkou IQ keď sa bavíme o knihe Bell Curve? No, bohužiaľ je to podstatné lebo Richard tam figuruje ako centrálna osoba v kontexte rasy a inteligencie (viz. napr. strana 272Richard Lynn, a leading scholar of racial and ethnic differences + strana 289Richard Lynn was able to assemble eleven studies in his 1991 review of the literature. He estimated the median black African IQ to be 75, approximately 1.7 standard deviations below the U.S. overall population average, about ten points lower than the current figure for American blacks)

---

*Celková suma podpory z tejto organizácie pre knihu sa vyčísľuje na 3.5-4 milióna dolárov.

---

V knihe sú skloňované aj iné mená, tie bohužiaľ znovu figurujú na výplatnej páske Pioneer Fund (Arthur Jensen napr). Aby som to upresnil, toto samo o sebe nič nedokazuje, som dlhoročný skeptik a uvedomujem si, že podozrenie zo zaujatosti nie je to isté ako reálny dôkaz falzifikácie dát alebo zavádzania predčasnými závermi. Inými slovami aj kryptonacista alebo eugenik môže mať v konečnom dôsledku pravdu keď sa pridŕža vedeckej metódy a to aj napriek tomu že má preukázateľný bias (z logického hľadiska sa to však nevylučuje). Reálny dôvod prečo to tu spomínam je reakčný, keďže argumentačná línia zaujatosti sa v tejto téme takmer vždy (a výhradne) skloňuje len pri ne-racialistoch, čo je pre mňa osobne nepochopiteľná vec a hádam už aj chápete prečo.
Napriek tomuto konštatovaniu si dovolím povedať, že aj druhá premisa (manipulácie dát) sa dá dokázať v prípade pána Richarda Lynna. Spomeniem to tu, už len ako bonus – komu to stačí už nemusí čítať ďalej.

Takže, ako teda je s pánom psychológom Lynnom? Poďme si ho rozanalyzovať trošku do hĺbky, nech máme mierne lepšiu predstavu. Kniha sa odvoláva (s. 807) na jeho publikáciu z časopisu dotovaného z Pioneer Fund – tzv. “Mankind Quaterly“, konkrétne Race differences in intelligence: A global perspective uverejnenú v roku 1991. V nej okrem klasickej taxonómie členenia rás a ich rozdielov ponúka aj konkrétne zdroje z ktorých vychádzal keď sa snažil odhadovať národné IQ Afrických krajín (i.e. “Negroidnej rasy”), tieto kniha Bell Curve už len ďalej recykluje. V našom kontexte je pre nás podstatná Tabuľka 3.

• Prvá vec ktorá udiera do očí je vzorka z ktorej sa následne urobila generalizácia pre niektoré krajiny, napr. 50 otestovaných ľudí pre Ugandu alebo 87 pre Nigériu pôsobí priam komicky. Pre pochopenie kontrastu – Nigéria mala v čase danej publikácie 100 miliónov obyvateľov (dnes už takmer 200), čo je ekvivalent tretiny dnešných Spojených Štátov, alebo sedmina dnešnej Európy. Asi nebudem jediný, keď poviem, že sa z tohto relevantná dedukcia urobiť jednoducho nedá aj za predpokladu, že s nameraným IQ súhlasíme. Bol by som rovnako proti, keby niekto nameral priemerné IQ lokálnych štamgastov v obci Sirk a následne by mi vysvetlil, že ľudia vo V4ke sú na tom kognitívne dosť biedne.
• Druhú vec, ktorú treba spomenúť je obdobie a kontext. Rok 1991 nespomínam náhodou, je pre nás pravdu povediac dosť dôležitý. Väčšina Afriky síce bola dekolonizovaná nejakú dobu pred týmto rokom, to ale neznamená, že v nej neboli černosi naďalej segregovaní. Apartheid v Juhoafrickej republike sa napríklad skončil až v roku 1994 – tzn. 3 roky po Lynnovej publikácii. Pre tých ktorí nevedia o čom bola rasová segregácia: nie nebolo to len o tom, že ste nemohli ísť na pláž alebo do reštaurácie, v praxi vám štát diktoval, kde a ako budete žiť, s kým (ne)smiete uzatvárať manželské zväzky a tiež to (pre nás dosť podstatné) kde a ako budete študovať. Takzvaný “Bantu Education Act” špecifikoval, že černosi musia chodiť do separátnych škôl, ktoré boli masívne podfinancované a mali cielene pripraviť mladých černochov ako manuálnu pracujúcu triedu. Trochu podstatný detail keď sa snažíme odseparovať vplyv prostredia od rasy a inteligencie a pritom dokázať génový determinizmus čo poviete?

V momente keď sa dopracujeme k jednotlivým zdrojom a zanalyzujeme ich detailne, začneme nachádzať ešte pozoruhodnejšie skutočnosti.

---

Napríklad tento zdroj (The meaning and stability of Raven’s Matrices test among Africans):

Nehovorí vôbec nič o IQ. Článok hovorí o tom ako 86tim Nigérijskym pracovníkom v továrni dali psychometrický test tzv. “ravenove progresívne matrice” a po pol roku ich robotníci zopakovali, pričom dosiahli vyšší výsledok ako predtým. Tabuľka s výsledkom vyzerala takto:

Úvodom v nej autor vysvetľuje ako je dôležité mať správne nastavenú a podanú metódu testovania, aby testujúci boli vopred oboznámení s jej formou a pochopili čo sa ide diať a že toto korektné nastavenie dokáže mať pozoruhodne odlišný výsledok oproti tomu keď je nastavenie neprispôsobené. Ako príklad je spomínaný test (Pons, 1974) ravenových matríc, kde podanie v rokoch 1960-62 zahŕňalo 152och Zambijských kopáčov medi a následne ten istý test v rokoch 1962-1967 kedy bol už test podaný tisícke Zambijčanov v akademickom prostredí. Rozdiel vo výsledku bol viac než očividný pretože sa jednalo o diametrálne odlišné testované skupiny, z odlišného prostredia.
Crawford nezostal len pri suchom konštatovaní a otestoval si svoju hypotézu v Juhoafrickej republike. Rozhodol sa teda otestovať študentov na jednej z lepších segregovaných stredných škôl. Za použitia rovnakej metódy aj testu ako použil Pons, Crawford otestoval 2 skupiny černochov, ktorí dosiahli vysoké výsledky a dokonca skončili s lepšími priemernými výsledkami ako stanovená norma bielych študentov.

Prečo si z vyššie spomínaného Lynn odniesol len výsledok podaný Zambijským baníkom a odignoroval všetko ostatné čo sa následne odohrávalo v školstve je “skutočná záhada”. Aj takto sa dá robiť “rasová veda”…

---

Do tretice – jedna z publikácii, ktorú pán Lynn osobne označuje za najlepšie reprezentatívnu pre “negroidnú inteligenciu”

Ako už z názvoslovia samotnej štúdie vyplýva “Test Bias: The Validity of the Junior Aptitude Tests (JAT) for Various Population Groups in South Africa regarding Constructs Measured”, bude zrejme pojednávať o niečom v oblasti skresľovania testingu. A skutočne, hneď v abstrakte práce sa od samotného autora dozvieme, že tzv. “Junior Aptitude Tests” (štandardizované akademické testy) sú biasnuté lingvisticky voči čiernym študentom, ktorí neboli zbehlí v anglickom jazyku oproti bielym Angličanom voči ktorým boli testy normalizované. Cieľom práce bolo teda zistiť, či sa tieto testy dajú použiť aj pre iné etniká v rámci Juhoafrickej republiky.
Pôvodný zámer bol vymedzený na 30 stredných škôl z oblastí Pretoria-Witwatersrand-Vereeniging (PWV). Owen ďalej uvádza, že kvôli prebiehajúcim prostestom proti rasovej segregácii mohli byť nakoniec testy zrealizované len v troch školách z tohto regiónu a zvyšok (25) z KwaZulu regiónu. Samotná štúdia ktorú Lynn uvádza za referenčnú teda spomína problémy vyplývajúce z rasovej segregácie (!).
Účel tohto regiónu mal predstavovať segregovanú oblasť vyhradenú pre Zuluov. Vďaka rasovému podfinancovaniu školstva ako aj ne-rodnému jazyku Owen veľmi rýchlo zistil, že testy nie sú vhodné nakoľko mu skrátka černosi nerozumejú a teda výsledky nie sú reprezentatívne ale silno skresľujúce.

Takže rýchla rekapitulácia: Samotný cieľ štúdie skúma, či sú tzv. “JAT” testy vôbec vhodné pre iné etniká ako tomu voči ktorému boli testy normalizované (ergo, či nemajú bias), spomína problém vytvorenia ideálnej testovacej vzorky pretože v krajine prebiehali prostesty proti apartheidu a taktiež samotný autor identifikuje skresľovanie výsledku lingvistickým komponentom pre čiernych študentov. Ale! Netreba vešať hlavu, lebo pán eugenik Richard Lynn vám veľmi rýchlo vysvetlí ako štúdia predstavuje excelentnú vzorku pre negroidné IQ.

Myslím si, že nič viac k tomuto pánovi netreba dodávať..

Záver

Článok je trocha dlhší než zvyknem mať, dúfam však že to nikoho príliš neodradilo. Chápem, že kratšie články sa oveľa ľahšie čítajú , ale ako som úvodom povedal, téma je dosť široká a snaha adresovať čo i len jeden bod si vyžaduje relatívne širší kontext. Osobne mi dosť chýba v tejto téme aj hlbšia investigácia faktoru osobnostných čŕt jedincov. Myslím si, že veci typu neuroticizmus alebo svedomitosť (viz big 5) si zaslúžia zvýšenú pozornosť, keď si chceme pokladať otázky typu či daný človek bude pod hranicou chudoby. Venovať sa čisto IQ v komparácii so školstvom nám tak môže niektoré veci skresľovať, resp. dať neúplnú odpoveď.

Zároveň chcem poďakovať Shaunovi za jeho skvelú prácu a postrehy (video je dlhé a niektoré z bodov sa opakujú, napriek tomu odporúčam vzhliadnuť). Niektoré z materiálov žiaľ nie sú štandardne archivované nikde na internete (Crawford 1976) a tak som si musel malú časť požičať ako last resort. Mnou zanevrený jútúb ma poslednou dobou celkom príjemne prekvapil, pretože mi začal vyhadzovať odbornejšie a kvalitnejšie zanalyzované videá než som bol z tohto média zvyknutý, čo je len dobre. Aj vďaka tomuto impulzu som začal rozmýšľať nad občasnou alternatívou a síce odbornejšie poňatým videám vytvoriť len titulky. Je to tiež dané tým, že viacej ľudí v dnešnej dobe pozerá/počúva, než aktívne číta, takže je podľa mňa len zodpovedné sa tomuto trendu prispôsobiť.

Taktiež by som chcel vypichnúť fakt, že Charles Murray je relatívne mäkký biologický determinista a z môjho osobného pozorovania jeho osoby nepôsobí ani ako eugenik. Je to konzervatívny libertarián a cieľom knihy bolo prehĺbiť skôr agendu neoliberalizmu, miestami až anarchokapitalizmu než reálneho politického rasizmu. Murray sám už radšej prešiel na tému kognitívnej elity a ako komparáciu používa (bielu) chudobnejšiu triedu. Tu si skôr myslím, že libertariáni slúžia ako nevedomé trójske kone pre propagáciu vedeckého rasizmu z Pioneer Fund, pretože sa v téme sami príliš (kriticky) neorientujú. Overlap anarchokapitalistov s alt-right/neonacistami sa dá všimnúť už pri známejšej internetovej persone ako Stefan Molyneux, ktorý v rovnakej miere tejto téme prepadol a následne ju trúbi do sveta, no jeho ideová štartovacia pozícia bola na začiatku kdesi úplne inde. Analýza tohto prieniku by bola rozhodne zaujímavá a zasluhuje samostatný článok.

TL;DR Points

• Téma rasy a inteligencie je od publikácie knihy Bell Curve úzko prepojená s tzv. rasovým realizmom (eufemizmus pre racializmus), ktorý je pavedecký z dôvodu biologického determinizmu – redukuje komplexnú tému skupinovej inteligencie na biologickú zložku. Táto idea ide proti súčasnému vedeckému konsenzu.
• Vedecký konsenzus zároveň vníma otázku kauzality IQ v kontexte prostredia a génov komplementárne
• Napriek póze autorov Bell Curve a iných racialistov, že nie sú biologickými deterministami, ich reálna argumentácia je pri bližšej examinácii nekonzistentná s následne vyvodenými závermi, resp. ponúkanými politickými riešeniami.
• Štatistika (sama o sebe) nedokáže vysvetliť kauzálnu príčinu žiadneho pozorovaného javu, bez ohľadu na počet pozitívnych korelácii. Korelácia neimplikuje kauzalitu.
• IQ (faktor G) samotné je kontroverzné a z interpretačného hľadiska by sa k nemu nemalo pristupovať ako ku objektívnej/pevnej konštante, ale skôr heuristicky.
• Dedičnosť IQ nie je konštanta, nedokazuje genetickú kauzálnu príčinu IQ u jednotlivca, ani nemeria “mieru” genetického determinizmuani nemôže, prostredie sa dá tiež zdediť, populácia je vždy vsadená do nejakého prostredia a neexistuje vo vákuu u jednotlivcov v danej populácii, ale snaží sa odhadnúť pomer geneticky spôsobenej variácie k celkovej variácii. Terminológia je vedecká a jej význam sa od hovorového významu podstatne líši.
• Aj za predpokladu, že je IQ 100% dedičné v hovorom slova zmysle, výsledný stav sa dá vysvetliť faktormi prostredia. Skutočnosť, že je “niečo dedené” neznamená, že na to prostredie nemá vplyv. (viz. Flynnov efekt)
• Za pomoci regresnej analýzy vedci zistili, že dáta z knihy Bell Curve postrádali dostatočný počet environmentálnych faktorov v kontexte prieskumu miery chudoby. Po ich pridaní sa našla silnejšia pozitívna korelácia s prostredím, než vyplývalo z pôvodnej knihy.
• Etnické rozdiely medzi skupinami v IQ sú kompatibilné s environmentalistckými vysvetleniami kauzality. Rozdiely medzi etnickými skupinami jednoducho znamenajú, že existujú rozdiely medzi skupinami, nie že sú v plnej miere resp. väčšinovo geneticky determinované.
• V téme odbornej zaujatosti existuje silnejšie podozrenie na ideologický (eugenický) bias zo strany rasových realistov, než naopak. Mnoho vedcov a štúdii bolo dokázateľne financovaných neziskovou organizáciou Pioneer Fund, ktorá vznikla ako think-tank eugenikov a nacistických sympatizantov v roku 1937 a organizácia funguje bezproblémovo dodnes. Počas svojej existencie táto nezisková organizácia založila vedecký časopis “Mankind Quaterly” a nimi financovaní vedci otvorene prejavovali rasistické názory v osobnom živote.